Život je pes - 2. kapitola

24. srpna 2012 v 16:36 | Lex |  Život je pes
Tak po týždni sa tu teda objaví aj druhá kapitola dúfam, že sa bude páčiť :) Stále je to však tak trochu úvod do deja celej poviedky :)

Sedeli sme pri stole niečo vyše hodiny a zatiaľ sme nerobili nič iné len sa zhovárali a popíjali rôzne nápoje, ktoré sme pred tým nikdy neokúsili. Povedala by som celkom príjemný večer. Mne však bolo jasné, že to neskončí len pri príjemnej debate.


Mala som pravdu. Po ďalšej pol hodine, keď už mal vyššie promile alkoholu v krvi ma začal obchytkávať. Začal vlasmi, potom krk a zastavil sa až na vnútornej strane môjho stehna. Vtedy sa ku mne naklonil.

"Si príjemná spoločníčka, ale mohli by sme sa presunúť?" pošepkal mi do ucha a ja som nepatrne prikývla. Chytila som ho za ruku a viedla som ho okolo pódia, kde sa predvádzala dnešná ponuka. Všetky dievča sa krútili okolo tyče a pomaly si dávali dole svoje malé zvyšky oblečenia.

Roman sa za nimi otočil, ale potom ma nasledoval. Nepatrne sme prešli okolo stola môjho šéfa a ten na mňa mrkol. Jemne som sa usmiala a potom sme už stály v chodbe plnej dverí. Vošla som do tých s cedulkov VIP a zamkla som za nami.

Obaja sme ostali stáť a Roman si prezeral jednoduché zariadenie miestnosti. Nebolo tam toho veľa. Iba manželská posteľ, nočný stolík s lampičkou, ktorá tvorila to malo svetla v miestnosti a malá sklenená miska s kopou kondómov.

Vedela som, čo bude nasledovať. Sadla som si teda na posteľ a čakala som kým začne. Malo chlapov malo rado, keď som začala ja, ale niektorý si to vyslovene pýtali. Roman sa po chvíli osmelil a prišiel ku mne a vášnivo sa so mnou začal bozkávať a rozväzovať mi korzet, ktorý som mala ako vrch svojho oblečenia. Samozrejme pokračoval ďalej a nevzďaľoval sa od mojich pier.
***
"Bola si úžasná," objal ma Roman okolo pásu, keď som si zaväzovala zo zadu korzet. Bola som už dve hodiny nadčas v robote a doliehala na mňa únava. Roman odo mňa odstúpil a pomohol mi doviazať korzet. Navliekla som na seba ešte nohavičky a otočila som sa k nemu. Už dávno bol oblečený do čiernych nohavíc a bieleho trička s potlačou.

"Dúfam, že ešte niekedy prídeš," povedala nenútene a objala ho okolo krku. Jemne sa na mňa usmial a dal mi bozk na čelo.

"Samozrejme už len kvôli tebe... žiadna iná nebola taká úžasná ako ty," mrkol na mňa a ja som ho pustila. Zobral si koženú bundu, ktorú mal hodenú na posteli. Vyšli sme spolu s izby a ja som chcela ísť, ale Roman ma chytil za ruku.

"Potrebuješ ešte niečo?" nervózne som sa opýtala a vytrhla som si ruku.

"Zaplatím a odveziem ťa domov," okamžite som pokrútila hlavou a povedala, že to mám len kúsok. "Bojíš sa snáď?" opýtal sa podozrievavo. Nebála som sa.

"Nie... ja len, že keby to zistil šéf mohol by ma vyhodiť a ja túto prácu potrebujem," tento argument ho odhovoril od akýchkoľvek ďalších námietok. Bola som aj rada, lebo za chvíľu by som sa nechala presvedčiť.

Tak sme sa na chodbe rýchlo rozlúčili a ja som bežala do kumbálku sa prezliecť. Naťahovala som si na seba ešte volánovú sukňu, keď som počula ako sa za mnou otvorili dvere. Preľakane som sa otočila, ale keď som uvidela, že to len šéf v pohode som sa doobliekala.

"Prepáč asi som ťa vystrašil. Chcel som ti len dať peniaze a oznámiť, že zajtra máš voľno," prekvapene som sa naňho pozrela. Nie lenže držal o dosť väčšiu kôpku peňazí než o akej sme sa bavili plus mi dal voľno. To sa mi nestalo odkedy som sem nastúpila. Vlastne iba raz, keď som mala chrípku.

"V-voľno? A to prečo?" nedôverčivo som sa opýtala a bála sa, že som spravila niečo, čo som nemala. Upokojujúca sa na mňa pozrel a mňa všetky obavy opustili.

"Stále pracuješ. Oddýchni si. Zarobila si dnes viac ako si mala. Trojnásobok a Roman povedal, že sa vráti. Keď tak uvažujem dám ti voľno dva dni. To znamená, že nastúpiš až v pondelok," mrkol na mňa a vložil mi do ruky peniaze. Nedokázala som prehovoriť, ale nejako som zo seba vysúkala aspoň to ďakujem.

Potom ako odišiel šéf som sa doobliekala a strčila si peniaze do peňaženky. Bolo to 700 eur. Nikdy som naraz za jeden večer nedostala toľko peňazí. Bola som však nadšená. Ako splašený hormón som vybehla s baru.

Okamžite som však zastala, lebo ma oslepilo vychádzajúce slnko. Videla som ho len zriedka a tiež nie nikdy, keď som odchádzala s baru. Mala som však pred sebou nádherné štyri dni oddychu, na ktoré som sa právom tešila.

Totiž každý druhý víkend som mávala voľno a teraz to vychádzalo tak, že budem doma 4 dni. Tak dlho som to už dlho nezažila. Natešená som bežala domov a nanešťastie som v kuchyni stretla moju mamu, ktorá sa chystala do roboty.

"Dobré ráno," povedala som potichu, aby ma nemala dôvod uraziť hneď ako vojdem. Niečo mi na to len zamrmlala a dorábala si raňajky. Dnes bol deň kedy som jej mala zaplatiť nájomne. Napočítala som v peňaženke 300 eur, ktoré som jej dávala a položila som ich na obvyklé miesto.

Nemala som viac dôvod sa v tej miestnosti naplnenej nenávisťou zdržiavať. Otvorila som si rýchlo chladničku vybrala jogurt a lyžičku a pratala som sa odtiaľ.

"Počkaj..." zavolala za mnou mama a ja som sa neochotne vrátila do kuchyne.

"Čo potrebuješ mami?" opýtala som sa nedôverčivo. Nikdy to nebolo nič dobré, keď odo mňa niečo potrebovala.

"Našla som ti dnes super prácu. Pokladnička v supermarkete," ukázala mi mama malý letáčik s nápisom HĽADÁ SA VÝPOMOC!

"Ale mami ja mám prácu," vzdorovito som povedala. Nebola to slušná práca, ale vynášala dosť. Povedala som si jedno, keď som tam nastupovala neodídem dokiaľ ma šéf nevyhodí.

"Ja viem, že máš, ale táto by bola lepšia," stála si za svojim mama a mne bolo jasné, že sa hádke nevyhnem. Vždy sa musela hádať, keď nebolo po jej a verte bolo to veľmi málo krát. Začalo to už koncom základky, keď som od základov menila svoj život. So slušného dievčatka sa stal darebák.

"Mami, nebola. Už som ti povedala neodídem dokiaľ ma nevyhodia. Tá práca mi dáva dosť veľa peňazí a niektoré večeri si len tak sedím a nič nerobím," nemala som chuť to s ňou riešiť, ale vedela som, že ma nepustí dokiaľ nedosiahne niečoho.

"Takže ty budeš robiť radšej obyčajnú k*rvu než, aby si sa mi poďakovala išla sa tam opýtať?" a už je to tu. Už som k*rva. Vtedy mi napadlo koľko chľastu som jej kúpila len vďaka svoje práci a koľkokrát som ju už dostala so dna. To si ona však už nepamätá.

"Prepáč... ale normálna matka by svoje dieťa nenazvala k*rvou," odvetila som jej s chladným pokojom v hlase a zmizla som skôr ako stihla ešte niečo povedať.

Zatresla som za sebou dvere izby a zvalila som do svojho pohodlného koženého kresla. Na kolená som si vytiahla laptop a prihlásila som on-line. Už ma tam čakalo niekoľko správ, ktoré som len zbežne prebehla.

Vykoľajila ma len jedna. Bola od Romana a písal mi, či by som v blízkej budúcnosti nezašla von. Prečítala som si to znova a znova, ale tie slová tam stáli. Naťukala som niečo s tým, že kedy by mal čas a tak a potom som laptop znova odložila na stôl a vybrala som sa do sprchy a spať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tris Tris | Web | 27. srpna 2012 v 10:21 | Reagovat

Fuhaaa, rachle další i tohle mě baví! Holky máte super nápady, tak jen tak dál!!! ;))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama