Loneliness

26. srpna 2012 v 22:42 | Niki
No... táto poviedka na začiatku nemala mať nič slopočné s Paranoidmi.. ale keď som si ju dnes znova prečítala, povedala som si, že to sem dám, keďže jedna s hlavných postáv sa volá Roman... tu ju má ten jeden človek, čo sem chodí :D

poviedka má sad end, aby som vás hneď na začiatku varovala :)



Nikto netuší, aká je osamelá. Nikto netuší, že jediné, čo chce, je pocit porozumenia. Chce, aby ju niekto vypočul a nie obracal sa k nej, keď dačo potreje. Chcela, aby ju dakto miloval. Miloval a nie len mal rád. Veľa ľudí ani nevedelo, že si ubližuje. A tí, čo to vedeli s tým nič nerobili. Prečo by aj? Nepoznali ju a nezáležalo im na nej.
No ona netuší, že jeden taký je. Je jedna osoba, ktorá ju miluje. Nechce, aby trpela, no nič nepovie, pretože nemôže. Skutočne nemôže, keďže pri jednej nehode prišiel o hlasivky a teraz nemôže hovoriť. Aspoň na čas. Až po nehode si uvedomil, ako mu na nej záleží.
Znova sedeli v škole. Každý inde. Stále sem chodil len preto, aby ju mohol vidieť. Ona sedela úplne vpredu pri dverách, on o pár lavíc za ňou, no pri okne. Celý deň ju sledoval, no ona bola natoľko ponorená do vlastného sveta, že si to nevšimla.
"Ako si na tom s hlasivkami, Romi?" spýtala sa ho spolužiačka. Páčil sa jej. Ale asi len preto, lebo bol bohatý.
"Lepšie," zašomral. Inak rozprávať nevedel. Bolo to len šomranie. Nikdy už nebude rozprávať tak ako predtým. Aspoň on si to myslel. Cítil sa sám, rovnako ako ona. Nemal nikoho, len ju. A ona ani nevedela, že existuje.
"To som rada," povedala a odišla si sadnúť na svoje miesto.
Premýšlala, aké by to bolo, keby ju niekto miloval. Mala vlastný vymyslený svet, kde bol on ako jej princ. Milovala ho od začiatku. Nikdy mu nič nepovedala. Myslela si, že o nej nevie. Nikdy mu nepovedala ani ahoj. Jediné slovko, ktoré by mu okamžit zdvihlo náladu.
Vyšli zo školy. Šiel za ňou. Nie preto, lebo jej chcel niečo povedať. Preto, lebo bývali vedľa seba. Po ceste si z vrecka vytiahla cigarety a jednu si zapálila. Fajčiť začala preto, lebo si myslela, že si ju všimnú. Nevšimli. No ona nechcela prestať. Fajčila už rok.
Premohol sa a poponáhlal sa k nej. Zastal, až keď bol na jej úrovni. Ona si ho nevšímala a počúvala hudbu. Zhlboka sa nadýchol, aby nabral odvahu a vytiahol jej jedno slúchatko z ucha. Ona sa naňho pozrela a vybrala si aj to druhé. Toto sa jej nestalo už dlho. Už dlho s nikým nehovorila.
"Vieš o tom, že si ničíš zdravie?" zašomral. Robilo jej problém ho počuť a rozumieť mu, no zvládla to.
"Viem," odpovedala tiež potichu a potiahla si, "ale aspoň viem, načo zomriem," povedala.
"Prečo uvažuješ o smrti? Si mladá na smrť."
"Nevadí. Aj mladý ľudia by mali zomierať," povedala.
"Nie, nemali. Nie, keď na nich niekomu záleží." Odhodlal sa jej to povedať. Musí jej to povedať.
"Čo to nevieš? Na mne nikomu nazáleží!"
"Ale áno, záleží," povedal. Obaja zastali a zapozerali sa na seba.
"Nie, Roman, nezáleží," povedala. Zahrialo ho pri srdci, že vie jeho meno.
"Ale záleží, Elenka," povedal. Zarazila sa. Odkiaľ vedel jej meno? A prečo jej hovorí Elenka? Nikto jej tak nikdy nehovoril. Ani keď bola malá. "Záleží mi na tebe," povedal potichu.
"Nie, je ti ma ľúto. Nič viac."
"Nie, tak to nie je," prehovoril hlasnejšie, čím prekvapil nielen sám seba, ale aj ju. "Milujem ťa, Elenka. Už dlho. No nemal som odvahu ti to povedať. Vedel som, že to rovnako necítiš."
"Nevieš nič," povedala a objala ho. No nepovedala mu, že ho miluje. Nemala na to. "Prepáč, ale mala by som ísť. Uvidíme sa zajtra v škole?" spýtala sa.
"Počkám ťa pred domom a pôjdeme spolu. Ak chceš," navhol.
"To by bolo fajn. Tak... o sedem dvadsať?" navrhla.
"Budem tu," povedal s úsmevom. Ona prikývla, znova ho objala a vošla do domu. Pri dverách mu naposledny zakývala a zmizla za dverami.
Jeho obklopila samota. Povedal jej, že ju miluje. A mal pravdu, keď si myslel, že ona jeho nie. Pomaly sa šuchtal domov, pričom myslel len na ňu a jej modré oči. Po príchode domov sa zavrel do izby a nahlas si pustil hudbu. Zaspal skoro, okolo ôsmej, pri myšlienkach na ňu.
Ráno ju čakal pred domom o päť minút skôr, ako mal. Presne sedem dvadsať sa vo dverách objavila ona. Usmial sa, keď ju uvidel. Prešla dole schodmi kde zastala a snažila sa zapáliť cigaretu, no vytor jej zakaždým sfúkol oheň. Prišiel k nej a zakryl jej zapalovač tak, aby keď bude fúkať vietor, nesfúkol plameň.
"Ďakujem," povedala s úsmevom.
"Nemáš začo."
"Som rada, že si prišiel."
"Aj ja so rád." Bol rád. Dúfal, že mu povie, že jej na ňom aspoň záleží, keď ho nemiluje. No ona nič. Rozprávali sa a všetkom možnom aj nemožnom. Rozprávalo sa jej s ním dobre, no aj tak sa mu neodvážila povedať, že ho miluje. Prečo? Sama nevedela. Jednoducho sa toho bála.
. . .
"Nie! Pustite ma za ním! Musím za ním ísť! Musím!" kričala. Prišla k nemu, lebo mal narodeniny. Chcela mu dať darček, malého plyšového medvadíka. No do jeho izby ju jeho rodičia nechceli pusti. Vyvádzala. Ak sa mu niečo stalo, chce vedieť čo. No nepovedali jej to. Vytrhla sa im a vbehla do jeho izby. Sedel pod oknom, opieral sa o stenu a hlavu mal zvesenú, akoby spal. Spal. Už navždy. Takmer okamžite si všimla krv pod ním. Pribehla k nemu a začala ním triasť. "Romi! Prosím! Prosím! Nesmieš umrieť!" kričala. Po chvíli sa oňho oprela a plakala do jeho trička. "Milujem ťa," šepla medzi slzami.
"Elenka, poď..."
"Nie!" prerušila jeho otca. "Zostanem s ním! Nikam nepôjdem! Ostanem s ním!" vykríkla a znova sa k nemu schúlila. Prečo nič nerobia? Prečo nezavolali záchranku. Jeho otec ju chytil za lakeť. "Nie! Ja ho miliujem!" vykríkla.
Pritiahol si ju k sebe a objal. "Ja viem, Elenka. Aj on ťa miloval."
"Mala som mu to povedať," šepla medzi vzlykmi.
"S tým už nič nespravíme," šepol a po líci mu stieklo pár sĺz.
. . .
Zabil sa, lebo nedokázal zniesť pocit neopätovanej lásky. Miloval ju. Nechcel jej ublížiť, no mal pocit, akoby ho nemala rada. Často sa rozprávali. Ona sa sťažovala, on počúval. Rovnako to bolo aj naopak. Občas mu povedala, že jej na ňom záleží, no on to nebral vážne. Vždy to povedala, keď jej on povedal, že ju miluje. Zomieral a pritom sa pýtal sám seba, či jej vôbec bude chýbať.
Nechápala, prečo sa zabil. Keď jej on povedal, že ju miluje, povedala, že ho nechce stratiť, alebo, že jej na ňom záleží. Nepovedala mu, že ho miluje, lebo sa bála, že ju zraní, alebo sa mu niečo stane. Vždy, keď niekomu vyznala lásku, stalo sa tej osobe niečo. Naposledy to bola jej matka.
Pri jeho hrobe trávila veľa času. Po škole, cez výkendy. Vždy tam šla aspoň raz za deň. Nezabila sa len preto, lebo mu raz sľúbila, že si už nebude ubližovať a nikdy sa nepokúsi o samovraždu. Znova sa uzavrela do seba a ostala sama.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tris Tris | Web | 27. srpna 2012 v 9:49 | Reagovat

To bylo tak krásné... a smutné... Ty kokos, nevím, co k tomu říct... Mám takové smíšené pocity, zaujalas mě tou jednorázovkou, dobrá práce!

2 zuzka zuzka | Web | 31. srpna 2012 v 14:55 | Reagovat

tak toto bolo nádherné... a smutné!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama