Prekážky - 5. kapitola

28. července 2012 v 15:39 | Lex |  Prekážky
Tak ďalšia časť dúfam, že sa bude páčiť ;) Bude to niečo ako filler úplne od deja lepšie povedané :) Ale tak dúfam, že sa bude páčiť niečo o Paťkovej minulosti, ktorú som si len vymyslela :))

Varovanie: Poviedke sa nachádza pozitívny vzťah k homosexualite. A chlapci sú gayovia.

Prešiel ďalší týždeň a ja som sa rozhodol, že si na chvíľu potrebujem dať pauzu. Rozhodol som sa teda ísť navštíviť moju babku do Liptovského hrádku. Presne som to mal naplánované. Telefón ostával doma ako aj notebook a internet. Bral som si len basu, oblečenie a malý zošitok s mojimi básničkami s detstva. Áno, rozmýšľal som, že sa k tomu vrátim. Dlho som tam nenapísal ani čiarku, lebo mi nič nenapadalo. Všetky moje múzy odišli niekam do zatratená.


***
Vystúpil som s vlaku v Liptovskom Mikuláši. Okamžite som presadol na autobus, ktorý ma doviezol pár domov od domu mojej babky. Prehodil som ruksak cez plece a do ruky som si vzal puzdro s basou. Prechádzal som tak známou ulicou a pozdravil som asi päť starých dám, ktoré som poznal ešte s detstva. Každá jedna musela mať poznámku k môjmu účesu a potom som sa konečne dostal cez starú hrdzavú bránku do malej chalúpky mojej babičky.
"Paťko... Vitaj, vnúčik môj!" kričala na mňa cez celý dvor moja drobná babičky, ktorá mala už trochu kyprejšie tvári, kvôli svojej štítnej žľaze.
"Babička," silno som ju objal a trochu som ju zdvihol do vzduchu. Babička sa potichu zasmiala a potom som ju položil na zem. Dal som jej pusu na líce a ona ma potom zatiahla do jej malej skromnej kuchynky.
"Určite si nič celú cestu nejdol," skonštatovala bez toho, aby sa ma na čokoľvek pýtala. Naložila mi za plný tanier hustej fazuľovej polievky so slížmi. Položila mi ju predo mňa aj s obrovskou lyžicou. "Jedz pokiaľ ti nevychladne!" prikázala a medzi tým vybrala s kredenca rezne veľké ako moje dve dlane a kyslý zemiakový šalát.
Pripadal som si akoby som sa vrátil do doby môjho detstva. Vychutnal som si obidva chody, a keď predo mňa babička postavila rebarborovú bublaninu posypanú cukrom, všetky moje chuťové bunky spievali.
"Dnes tu bol Ondro a pýtal sa, kedy dorazíš," usmiala sa na mňa babička od drezu, v ktorom umývala taniere po mojom obede.
"Pôjdem ho pozrieť," usmial som sa a dal som jej bozk na líce. Než som však opustil jej chalúpku dal som si studenú sprchu a prezliekol sa do krátkych nohavíc a trička ZULAH.

Prechádzal som mne tak známou ulicou a v duchu som sa usmieval nad všetkými mojimi zážitkami na onom, alebo onom mieste. Ondro býval až na konci dediny, takže som prešiel všetky miesta, na ktorých sme sa v detstve schovávali.
Zastavil som pred dvojposchodovým rodinným domom na ktorom bolo napísané meno Krajčovič. S okna vykukla jeho mamka s vždy láskavými očami a poslala ku mne Ondra. Silno sme sa objali a poplácali po chrbte.
"Človeče ja sa čudujem, že ešte nie si ako špáratko," zasmial sa, keď sme kráčali do našej "krčmi" na kofolu.
"Aspoň nie som ako dva duby do kopy," oplatil som mu a premeral som si ho. Stále mal mohutné plecia a hlavu len o niečo menšiu, na ktorej mal vždy blonďavé neusporiadané háro. Bol neuveriteľný. Vždy bol vo všetko lepší ako ja teda... okrem hudby v tej som vynikal JA..
Usadili sme sa k nášmu rohovému stolu a čašníčka, ktorú som ešte nikdy nevidel nám doniesla dve kofoly. Majiteľ sa asi ešte stále nezmenil, lebo kofola stále chutila rovnako. Presne ako vzduch v okolí.
"No rozprávaj ako ti ide život," povzbudzoval ma Ondro, keď som dlho nič nehovoril. On bol prvý, ktorý vedel o mojej orientácií a preto som mu porozprával všetko o Romanovi, aj o pravom dôvode sa nachvíľu vrátiť do leta, ktoré som každý rok zažíval.
"Musíš byť s toho dosť mimo čo?" opýtal sa bez toho, aby čakal odpoveď. Ja som aj napriek tomu jeme prikývol. " Neboj sa.... ak ťa má naozaj rád sa polepší. Uvidíš všetko bude lepšie," povzbudzoval ma a mne to pomohlo omnoho viac ako tristo sedení u terapeutky, ktorú mi odporúčal Paľo. Nie, nikto s kapely o tom nevedel, ale aj tak na mne poznali, že som nejaký strhaný. Teda hlavne kvôli tomu, že som bol stále ticho a v hraní som robil ešte viac chýb ako keď som sa len učil hrať.
"Snáď hej... ale čo ty? Počul som o zásnubách. Kto je ten šťastný.. prepáč šťastná?" obrátil som pozornosť na jeho osobu a život.
"Ale Maruša od vedľa. Rodičia na tom trvali. Nechcem ju hnusý sa mi, ale tak čo narobím," trpko sa usmial a odpil si poriadny dúšok so svojho pohára.
"Tak poď so mnou do Nitry. Kamarát prenajíma byt," bol by som rád, keby som tam mal nejaké spojenie s týmto miestom mojich najkrajších detských spomienok. A kto mu Ondrovi som mohol povedať všetko. Dokonca vedel aj o mojom prvom milencovi proste o všetkom. Bol môj osobný psychológ.
"Neviem Paťo. Koľko tu budeš?" opýtal sa zdráhavo, ale niečo v jeho hlase mi hovoril, že by odišiel veľmi rád, len to musí naplánovať.
"Týždeň potom máme nejaké koncerty," povedal som nespokojný s časovým rozpätým mojej návštevy. "Ja si to premyslím a dám ti vedieť," poškrabal sa na temene hlavy a znova sa odpil s kofoly. Verte, alebo nie, ale po treťom pol litrovom pohári kofoly sme si začali objednávať tvrdé a pivo. Predsa len už sme neboli malé deti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 qweser qweser | Web | 28. července 2012 v 15:45 | Reagovat

pekný dess

2 goodfashion goodfashion | Web | 28. července 2012 v 15:49 | Reagovat

pěkně napsané

3 Niki Niki | Web | 28. července 2012 v 20:11 | Reagovat

čo najrýchlejšie ďalľí diel!

4 Sam Pain Sam Pain | Web | 28. července 2012 v 23:16 | Reagovat

čo najrýchlejšie ďalší diel! .. filery ma nikdy nebavili... no ale to je odveci..

no ale mňa to strašne moc sere, pretože som mala napísaný list na rozlúčku (samozrejme do poviedky) a na polku toho listu si neviem spomenúť....

a máám taký zvláštny pocit, že som povedala niečo, čo som povedať nemala xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama