Únos 6. časť

25. června 2012 v 17:47 | Niki |  Únos


"Chceš povedať, že sa necháš znova uniesť?" spýtal sa ma Paťo. Po troch hodinách fotenia som dostala nápad. Vrátim sa tam a dajako sa im pomstím... len ako... ale s nikým sa nevyspím. A tentoraz nedovolím, aby ma dakto znásilnil. Aj keby som tú osobu musela zabiť.
"Pozri, Paťo... na políciu nechcem ísť kvôli Igorovi. Tak sa Alexovi a Romanovi pomstím inak."
"Pridám sa k nim. Už mi po aj navrhovali," povedal.
"Kto?"
"Roman a Alex."
"Nie."
"Aspoň na teba dozriem!"
"Nie! Paťo, nebudeš robiť niečo také nebezpečné! Do prdele, nestačí, že v tom ide Igor, musíš sa pridať aj ty?" spýtala som sa už mierne naštvane.
"Obaja to robíme z rovnakého dôvodu. Aby sme ťa ochránili."
"Nespravíš to, Paťo."
"Kika, to že spolu chodíme, neznamená, že mi budeš hovoriť,čo mám robiť a čo nie. Sú to moje chyby. A ja za ne budem pykať, nie ty."
"Ale mne na tebe záleží. Preto nechcem, aby si trpel."
"Ale ja budem trpieť tak či tak. Nie je lepšie trpieť pri osobe, ktorú milujem, ako troieť sám?" spýtal sa. Dobre, teraz som to mierne nepochopila. Všimol si môj mierne nechápavý výraz. Nič nepovedal, len si šiel lahnúť.
Ja som ho nasledovala do spálne. "Ako si myslel to, že tak budeš trpieť tak či tak?" spýtala som sa.
"Nechaj to tak."
"Nenechám to tak. Hovor. Prosím."
"Nie."
"Myslela som si, že vzťah by mal byť postavený na vzájomnej dôvore," zašomrala som.
Paťo sa posadil a pretrel si oči. "Je to ťažké, Kika. Ja... proste... Zomieram," povedal a pozrel sa na mňa. Čože? Nie, to nemôže byť pravda! On nemôže zomrieť! Sadla som si vedľa neho a pozerala do steny. Paťo nemôže umrieť. Nemôže. "Mám posledné dva-tri roky. Je to celkom vzácna choroba. Ktorá sa u nás dedí každú obgeneráciu. Takže to zostalo na mňa," povedal.
Stále som pozerala do steny a neverila tomu. Po tvári sa mi skotúľalo niekoľko sĺz. Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie! Pozrela som sa naňho. Zrejme bol so svohou smrťou už zmierený. Ale ja som nebola s jeho smrťou zmierená. A prečo by som sa s tým mala zmieriť?
"A-a-a ... nedá sa ti dajako pomôcť? Ja neviem... napríklad.. ja neviem, dajako?"
"Nie. Vyliečiť ma môže len taká skupina krvy, aká už je veľmi zriedkavá. Vždy bola zriedkavá."
"Ale... čo keď mám ja tú krvnú skupinu?" spýtala som sa.
"Nie. Ty a Igor máte rovnakú krvnú skupinu a nie je to tá, ktorú potrebujem."
"Ale Paťo, ja nie som Igorova biologická sestra. Adoptovali ma, keď som bola malá. Nemám s Igorom spoločné nič... aspoň po genetickej stránke."
"Nie. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo."
"Ale ja to bez teba nevládnem."
"Zvládneš. Máš Igora."
"Áno, mám Igora aj Patty... ktorá by sa teraz dakedy mala vrátiť z Anglicka, ale... ty si ty. Moja prvá láska... od mala najlepší kamarát... môj spolubývajúci v cele, keď sme boli v sedemnástich zatknutý... no proste to, čo som s tebou zažila.. sa môžeme hocikedy zopakovať. Zatiaľ... Ale keď zomrieš, tak sa to nebude dať..."
"Lenže ja potrebujem viac tej krvy... teda vlastne nepotrebujem krv, ale kostnú dreň, ale to je nepodstatné... nič si nepočula, je to jasné?" spýtal sa.
"Fajn. Poďme spať," povedala som. Obaja sme si lahli, Paťo zhasol lampičku na nočnom stolíku a ja som sa k nemu pritúlila.
"Kika... pridám sa k nim, len ak budeš súhlasiť," povedal zrazu.
"Ešte si to premyslím. Ale ak by som nakoniec súhlasila, budem s tebou na izbe," povedala som.
"To určite, nedovolil by som, aby si bola s dakým iným v jednej posteli," povedal.
. . . . .
"Fajn, už som sa rozhodla," povedala som Paťovi, keď došiel do kuchyne. Ja som vstala pred pol hodinou, takže som nám už spravila kávu. Pozrela som sa na hodinky. Kurva, veď už je pol druhej!
"A ako si sa rozhodla?" spýtal sa Paťo a otvoril chladničku. Vytiahol z nej mlieko a položil ho na stôl.
"Súhlasím s tým. Ak mi sľúbiš, že nebudeš rozbiť hovadiny a veci, ak oje zabíjanie a podobne," povedala som. Paťo ma zozadu objal a dal mi pusu na líce. "Vedia chalani, že sme spolu?" spýtala som sa.
"Myslím, že nie. Ja som im to nehovoril... Ak nás nevideli včera, keď sme sa držali za ruky, tak o tom nevedia."
"Keď tam budeme, zo začiatku sa správaj, že nie sme spolu. Lebo nechcem, aby ti zbytočne dakto ublážil zato, že ja som spravila hovadinu. Pre nich budeš môj najlepší kamarát. A časom.. po pár dňoch budeme spolu. Ok?" spýtala som sa a otočila som sa naňho.
"Tak dlho som čakal, kým budeme spolu a teraz sa mám hrať, že to tak nie je?"
"Len pred nimi... a tiež len pár dní. Prosím." Smutne som sa naňho pozrela a dala mi pusu na líce.
"Dobre. Ale naozaj len pár dní. A ak ti budú chcieť ublížiť, tak si ťa budem brániť, jasné?" spýtal sa. Prikývla som a podala som mu hrnček s kávou. "Ďakujem."
"Zavolám Igorovi a poviem mu to?" spýtala som sa.
"Ako chceš," povedal a odpil si z kávy.
Sadla som si na kuchynskú linku a už som volala Igorovi. Hneď, ako to zdvihol, som začala hovoriť. "Ahoj, Igy! Som rada, že ma neignoruješ. Rozprávala som sa s Paťom a on povedal, že by sa k vám pridal. A mňa by tam tiež priviedol," povedala som a húpala som nohami sem a tam.
"Kika? Ja... čože? A kde vlastne si?"
"No... u Paťa?"
"A prečo?"
"Lebo mi povedal, že uňho môžem bývať. Tak uňho bývam," povedala som a odpila som si z kávy. Igor si dačo mrmlal popod nos, no nepočula som ho. A zrazu sa ozvala rana a Igorove hlasné nadávanie. "Čo sa stalo, Igy?"
"Nič! ... Podrbané dvere! Čoskoro ich odtiaľto odjebem!" nadával si potichu a zrejme si myslel, že ho nepočujem.
"Zase sa ti do cesty postavili dvere? Od čoho to bolo tentokát?" spýtala som sa.
"Nerieš. A ... prečo sa Paťo rozhodol pridať sa?"
"To sa spýtaj jeho... Chceš s ním hovoriť? Stojí oproti mne," povedala som.
"Hej, daj mi ho." Podala som mobil Paťovi a sledovala, ako sa tvári. Igor mu tam dačo zaryto vysvetľoval. A Paťo vyzeral, že chápe.
"Ok, neboj sa... Áno, privediem aj Kiku... Čože? Ja nie som Roman!... Ok, čau," povedal a podal mi mobil. Igor to už zložil. Prišiel ku mne a postavil sa medzi moje stehná. "Máme prísť do desiatej večer," povedal. Prikývla som. "Len netuším, kde je ten dom. Z Igorovho vysvetlovania som toho moc nepochodpil," povedal.
"Ja si pamätám, kde to je," povedala som.
Paťo len kývol hlavou a položil si ju na moje prsia. "Ak by ti dačo spravili a ja tam nebudem, povieš mi to, však?" spýtal sa. Prikývla som. "Sľubiješ?"
"Čestné skautské," povedala som a prehrabla som mu vlasy. "Viac ma bavilo hrať sa s tvojimi vlasmi, keď boli dlhé a kučeravé," povedala som.
"No tak to je smola," povedal.
"Ja pôjdem na krátko," rozhodla som sa.
"No tak to teda nie," zhrozil sa a pozrel sa mi do očí. "Ty nepôjdeš na krátko, je ti to jasné?" Chcel som niečo namietnuť, no Paťo sa ozval skôr. "Nie. Mne sa moc páčiš s dlhými vlasmi."
"Tak... pôjdem aspoň na červeno," povedala som.
"Prečo si nenecháš vlasy také, aké ich máš?"
"Ja som chcela, aby si si nechal dlhé vlasy a ty si si ich aj tak ostrihal! Tak ja spravím to isté."
"Nie."
"Ako mi chceš zabrániť?"
"Budem s tebou každý deň 24 hodín!"
"A čo sprcha, chodenie na záchod? To mi budeš asistovať? A aj ja tebe?" spýtala som sa.
"To mi ťa dakto postráži," povedal.
"A čo som ja? Pes? Dajaká hračka?"
"Budú ťa strážiť len aby si si neostrihala, alebo nenafarbila vlasy," povedal a pousmial sa.
"Si hrozný!" povedala som.
"Ja viem," zaškeril sa na mňa a dal mi pusu na líce.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kix Green Kix Green | Web | 26. června 2012 v 13:36 | Reagovat

Som zvedavá na ďalší diel! :D Takže rýchlo ho sem hoď! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama