Únos 3. časť

15. června 2012 v 14:53 | Niki |  Únos
tretia časť poviedky od Niki
varovanie : menšie znásilnenie (a to tiež len jeho začiatok)




Ležala som a znášala dotyky toho chalana. Mohol byť rovnako starý, ako ja.. teda by mal okolo dvadsiatky. Roman už odišiel. Dotkol sa mojich pŕs. A stále mlčal.
"Vyzleč sa," prikázal. Čože? Aj napriek tomu, že mi to bolo proti srsti som sa vyzliekla a znova som si lahla. Ostala som len v nohavičkách. "Už som ža videl. V bare," povedal a prešiel mi od pŕs cez brucho, až jeho ruka zmizla pod mojimi nohavičkami.
Mlčala som, aj keď som mala chuť začať kričať. Surovo do mňa pchal niekoľko prstou a po tvári mi tiekli slzy. Zrazu ma pustil a ja som sa trochu odsunula. Myslela so si, naivne som si myslela, že mi dá pokoj.
No on sa vyzliekol a pritiahol si ma k sebe. "Si obyčajná kurva! Tak fači!" prikážal a svôj.. úd mi priložil k ústam. Odmietala som, no keď ma potiahol za vlasy a ja som vykríkla, napchal mi ho do úst. Mojou hlavou pohyboval tak, ako mu to vyhovovalo a bolo mu jedno, že sa dusím. Po chvíli ma sotil na posteľ a roztiahol mi nohy.
"Roman mal pravdu, keď hovoril, aká si krásna," zašomral a strhol zo mňa nohavičky. Zavrela som oči a prosila, nech prestane. No on neprestal.
. . . . . . . . . .
Potom, čo odišiel, som sa ja skryla do sprchy. No, skryla. Sadla so si do sprchy a tam, pod prúdom teplej vody, som potichu plakala. Nič iné mi nezostávalo. A to, že ma niekto znásilnil, nebol práve dôvod na radosť. A Roman nič nespravil. Myslela som si, že... tomu zabráni.
Nie, nie som doňho zamilovaná. Len sme spolu raz spali. Nič viac. Ale myslela som si, že mi pomôže. Ako kamarát. No on sa nato zo začiatku ešte aj prizeral. Čo je to za človeka? A ten chalan povedal, že si to ešte dakedy zopakujeme! Ja chcem ísť preč!
Ja.. ja utečem! Áno! Zoberiem Romanovi mobil, oblečiem sa a utečem. V úteku z dvojposchodovehé domu mám skúsenosti. Predsalen som ako dieťa dosť často utekala z domu.. kvôli koncertom.
Poriadne som sa umyla a len v uteráku som vyšla z kúpeľne. Na posteli sedel Roman. Prešla som okolo neho a obliekla so si jeho tmavé nohavice, veľké čierne tričko a mikinu.. kurva, kde mám boty?.. nevadí, pôjdem naboso, alebo si dačo nájdem.
"mrzí ma to, Kika. Ale Lex on.. ak by som to nedovolil, ublížil by chalanom."
"Fajn. Nerieš to Roman. Len som si myslela, že ma budeš brániť a nie sa tomu nečinne prizerať!" povedala som a lahla som si. Chcel si ľahnúť vedľa mňa. "Chcem byť sama," povedala som a stočila som sa do klbka. Roman vzdychol a odišiel. Hneď, ako za ním naklapli dvere som sa posadila. Na stolíku ležal jeho mobil. Rýchlo som ho vzala a skryla do vrecka. A teraz boty... Vedľa postele ležali pohodené moje kanady.. toto je snáď prvýkrát, ale.. ďakujem ti, bože!
Počkala som si do večera. Okolo desiatej si prišiel Roman ľahnúť v mierne podnapitom stave. A ja som mala možnosť utiecť hneď, ako zaspal. Neviete, prečo v každom filme je pri okne strom, len tu nie? Je to také.. na nasratie. Pod izbou, kde som sa nachádzala bola kuchyňa. Poriadne som sa vyklonila z okna, aby som videla, či tam niekto je. Nebol. A ja som tajne dúfala, že sa moja nešikovnosť neprejaví v najnevhodnejšiu chvíľu.
Keď som vysela na parapete Romanovej izby, začal ten mobil vibrovať. Zoskočila som a skryla sa do kríkov. Na mobile blikalo meno Paťo. Nezdvihla som to. Radšej som preliezla bránku a rýchlejším krokom som šla po ulici, ktorú som nepoznala. Mobil neustále vibroval, tak som to po piatich minútach zdvihla.
"Roman! Ja viem, že Kika je u teba, tak ju okamžite priveď a Igorovi povieme, že si ju našiel dakde na lavičke!"
"Paťo? To som ja, Kika," povedala som tichým hlasom. Dostala som sa až na autobusovú stanicu. Bola som v Alžbetinom dvore? Veď to je kúsok od Bratislavy, kam sa pred pár mesiacmi chalani presťahovali.
"Kika? A... kde si?"
"Na autobusovej stanici v Alžbetinom dvore. No nemám peniaze. A neviem, kedy ma začnú hľadať," povedala som.
"Vieš čo, skry sa... napríklad na záchody. A keď tam budem, zavolám a ty prídeš pred stanicu, ok?" spýtal sa. Prikývla som a zaliezla si za lavičku. Typovala som, že záchody budú platené.
Ani nie do pol hodiny mi Paťo volal znova. "Áno?"
"Príď pred stanicu," povedal. Poslúchla som ho. Sedel tam v aute a naznačil, nech si pohnem. Tak som si pohla a Romanov mobil hodila o zem, až sa rozbil. Sadla som si vedľa Paťa, no kapucňu som si nedala dole.
"Rýchlo choď! Chcem byť odtiaľto čo najďalej," povedala som. Paťo prikývol, naštartoval a vyrazili sme. Zobral ma k sebe. Tam mi ustalal na svojej posteli a on šiel na gauč. Paťo mi vždy pomáhal. Odkedy sa poznáme.
. . . . . . . . . . . .
Ráno som sa zobudila ako prvá. Tak som sa rozhodla spraviť raňajky. A ke´dže z obsahu Paťovej chladničky sa toho moc navariť nedalo, tak som spravila praženicu. K tom som nakrájala chleba a položila do na stôl do obývačky.
Kľakla som si ku gauču a pozrela sa na Paťa. Vyzeral tak nevinne.. vlastne ako vždy. Opatrne som sa dotkla jeho ramena. "Vstávaj, Paťo," povedala som a zatriasla som s ním. Otvoril jedno oko a pozrel sa na mňa. "Spravila som ti raňajky," dodala som.
Posadil sa a stále sa na mňa pozrel. Mala som oblečené len Romanove tričko a nohavičky. "Prečo máš len toto?" spýtal sa.
"Lebo som si nemala čo obliecť," povedala som a posadila som sa vedľa neho.
"A prečo si mi spravila raňajky?" na chvíľu sazapozeral do praženice. "Ak je to z vajíčok z mojej chladničky, tak to neriskujem. Tie vajíčka sú tam už moc dlho," povedal.
"A prečo ich tam máš?"
"Bol som lenivý ich vyhodiť," povedal a usmial sa. Tiež som sa usmiala a oprela som sa. "Ak chceš, tak v skrini mám aj tvoje veci, ktoré si si tu naposledy nechala. A potom by sme mohli zájsť na raňajky... napríklad do McDonalda, nie?" spýtal sa.
"Rada, no ja nemám ani cent," povedala som.
"Rad zvládnem zaplatiť aj za teba," povedal a postrapatil mi vlasy.
Pousmiala som sa. "Ďakujem,Paťo. A ďakujem aj za to, že si po mňa včera prišiel. Neviem, čo by som robila.. vlastne by som asi zavolala tebe, alebo Igorovi... ale to je nepodstata podstaty, ktorá je nepodstatná," povedala som a vstala som.
"Nemáš začo, drobec," povedal.
. . . . . . . .
"Je príjemné byť zase vo svojom oblečneí," povedala som, keď sme sedeli v McDonalde. Paťo sa zasmial a pustil sa do hranoliek. "Ako si sa dozvedel, čo Igor a Roman robia?"
"Raz som počul ich rozhovor. Cez telefón. Igor doteraz nevie, že to je Roman."
"Aha.. "
"Prečo ťa uniesli?" spýtal sa.
"Lebo som pár krát požiadala Igora, aby s tým skoncoval. Oni sa to dozvedeli a uniesli ma."
"A.. moc tu ublížili?" spýtal sa opatrne.
"Zo začiatku to bolo fajn. Proste pohoda. Akoby som bola na dovolenke. No včera poobede prišiel jeden chalan..." paťo sa na mňa pozeral a čakal čo poviem. "Cítila som sa ako.. ja neviem. Iba sproste využivá. Bála som sa, že nezvládnem utiecť, pretože ma bolelo celé telo." Hovorila som potichu, takže ma mohol počuť len Paťo.
"Zabijem ho!" zavrčal a začal si utierať ruky.
"Nie. Paťo, ukľudni sa."
"Ale... on ti ublížil, Kika. Vidím na tebe, že aj ty by si mu najradšej dačo spravila."
"Áno. Zavolala políciu. Na nich. Aj na Romana. Len Igora by sme vynechali. Má zbraň?" Paťo pokrútil hlavou. "A jeho otlačky sa môžu vysvetliť, ako... že bol za Romanom. Ako kamarát. A zavreli by ich už len kvôli tej tráve čo tam majú. A že jej tam majú požehnane."
"Najprv musíme Igorovi povedať, že už si doma," povedal. Ja som prikývla a dala si do úst pár hranoliek. "Pôjdeš bývať k Igorovi?"
"A ku komu inému?" spýtala som sa.
"No.." uatváril sa nevinne. "Ja nemám spolubývajúceho... a je mi doma trochu smutno.... takému samému... a myslím, že... by nebolo zlé... ak by si šla... napríklad ku mne... ale ak nechceš, tak... to nevadí.. ja to... pochopím," povedal a sklonil pohľad k zemi.
Neviem prečo, ale spomenula som si, ako mi raz Paťo vyznal lásku. No hej, mali sme asi 13 a Paťo prvý krát pil alkohol, ale... čo keď to myslel vážne... ale aj tak... je to už sedem rokov. Určite sa všetko zmenilo. "Stačí povedať, Paťo. Vieš, že by som k tebe bývať šla... len kde by som spávala?" spýtala som sa.
"U mňa na posteli, dokým sa nekúpi nová posteľ."
"A ty?"
"Ja budem na gauči."
"Tak to nie. Buď budeš so mnou v tvojej posteli, alebo budem spať na gauči ja," povedala som.
"Tak fajn, u mňa sa ešte dohodneme, fajn?" Prikývla som. "A teraz by sme mohli ísť k Igorovi. Naozaj sa o teba bojí."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kix Green Kix Green | Web | 19. června 2012 v 22:33 | Reagovat

Fú... to je super! :D Rýchlo ďalší diel :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama